Tu nájdete niečo pre pobavenie 
a aj niečo poučné zo života s vlkodavmi ....

 

 


 

Ako (ne)uvariť dobrý obed ak máte doma vlkodava

Toto je príbeh o našej Casinke.  Tak rýchlo, ako ona dokázala zmeniť stav jedla v kuchyni bez toho, aby sme si to hneď všimli nevedel a doteraz ani nevie žiadny iný z našich psov. Klasické nedeľné doobedie - ja som s snažila uvariť niečo pod zub a Casinka spala lenivo na gauči v obývačke. Naozaj vyzerala, že tuho spí. Keďže k obedu mala byť hovädzia polievka a paradajková omáčka, tak som uvarila 1,5 kg mäsa v polievke, aby bolo aj do omáčky... a Casinka stále spala ako zabitá. Polievka sa dovarila aj omáčka, ja som vybrala pekne do mäkka uvarené mäsko na dosku, aby som ho mohla krájať. Keďže bolo príliš horúce, vybrala som sa vyniesť smetiak. Pred dom  do smetiaka mi cesta trvala asi jednu minútu - naozaj iba jednu minútu. Vrátila som sa späť, prešla som cez obývačku, kde Casinka stále rovnako tuho spala. V tej istej polohe na tom istom mieste na gauči. Vošla som do kuchyne, že teda idem nakrájať to mäso... A ... aké bolo moje prekvapenie - mäsa nikde. Najprv som začala vyšetrovať deti, že či ho niekam nedali, myslela som, že si zo mňa strieľajú. Ale nie... Casinka stále rovnako spala - iba držku mala mastnú od toho 1,5 kg horúceho mäsa. Dodnes neviem, ako to tak rýchlo dokázala, nemohla to ani požuť, musela ho zhltnúť celé a stihnúť sa vrátiť na pôvodné miesto. Nám ostala len polievka a omáčka bez mäsa.

V tomto bola naozaj neprekonateľná...

  

 


 

Prečo sme Aganovi chceli našiť suchý zips...

Agan - to je kapitola sama o sebe. On je presne ten prípad, ktorý vás vie prekvapiť vždy niečím nečakaným.  A ako to bolo s tým suchým zipsom?

Začalo to, keď mal 6 mesiacov. Dovtedy super žravé šteňa naraz prestalo žrať. Nič mu nechutilo, ale ináč sa tváril, že mu nič nechýba. Keďže to nebol náš prvý vlkdoav, nerobili sme žiadnu paniku. Myslela som si, že mu proste niečo nesadlo. Lenže potom začal vracať a tak bol najvyšší čas ísť na veterinu. Absolvovali sme sono, röntgén aj kontrastnú látku s podozrením na cudzí predmet. Keďže sa situácia nezlepšovala, padlo rozhodnutie operovať. Ako sme sa potom dozvedeli v pravý čas. Zo žalúdka do tenkého čreva mal namotané silonové vlákno z koberca. Ostalo uviaznuté v prechode do tenkého čreva a to sa mu už začalo na to namotávať. Keď sa to stane raz, poviete si, že sa to stáva. Mali na dvore kúsok koberca, ktorý mu zjavne inponoval. Hneď po operácii išiel koberec a všetky podobné požuteľné veci na smetisko.Aby sme predišli podobným prípadom.

Lenže nepredišli. O tri mesiace sa situácia opakovala, najprv prestal žrať, potom zvesil uši a nakoniec začal vracať. Nepomáhali infúzie, ani masáže. Takže znova pod nôž. Pri tejto operácii som si už asistovala. keďže som zootechnik a s našou veterinárkou veľmi dobre vychádzame, občas mi dovolí zúčasťnovať sa pri zákrokoch na mojich psoch. Teraz som vlastnoočne a vlastnoručne videla, čo si tam naškrečkoval, keďže mi to po vytiahnutí z čreva podala  na  miske, aby som sa v tom porýpala, čo to je. Bola to tráva, ktorá sa používa ako výplň v klasických matraciach a ešte si k tomu primiešal niečo ako kúsok tetrapakovej krabice...  Proste úžas. Tento raz to bolo až v čreve. Všetci ma presviedčali, že z toho vyrastie, že to časom prejde. Fakt je, že naše fenky s týmto nemali problém ani jedna. A keď aj niečo požrali, vždy to z nich vyšlo tou správnou stranou...

A tak sme zasa vyhodili matrac z Tininej búdy a odpratali všetko čo by sa dalo požrať v naivnej viere, že to bolo naposledy. Ale kdeže, za dva mesiace - znova. Lenže teraz to nevyzeralo až tak tragicky, tak sme sa rozhodli počkať, či to predsa len nevíde tým správnym koncom. Veterinárka mi poradila nakŕmiť ho kyslou kapustou. Len mi povedala, že bude na mňa myslieť, keď to do neho budem pchať. Vlákna kapusty totiž majú tú schopnosť, že obalia cudzí predmet a jedným alebo druhým koncom ho dostanú von. Ešte, že Agan bol taký pažravec. Kapustu som mu len vysypala do misky a on zmastil viac ako polovicu sáčku. - A už sme len čakali - trvalo to dva dni, ale heuréka- zapchanec vyliezol - bola to tráva, obyčajná tráva na ktorej sa psy občas pasú ako také ovečky, najmä na jar, keď je mladá a šťavnatá.

Pri tom treťom raze sme si povedali, že ak ho budeme musieť znova otvárať, dostane zospodu suchý zips, kým nedospeje. Našťastie to bolo posledný raz a on z toho v roku vyrástol. Proste prestal požierať veci, ktoré sa nedajú stráviť. Napriek týmto svojim pubertálnym nerozvážnostiam z neho vyrástol užasný chlapík.

 


Pôrod vrhu A a škola života

Prvý pôrod vlkodava, bol pre mňa veľká škola života a rozhodne ma naučil, že ak sa niečo má pokaziť, tak to musí stáť za to. Našťastie som už mala za sebou niekoľko pôrodov šteniat Howawarda u kamarátky a dva pôrody našej kríženky a stovky odrodených teliat, zopár žriebät a jahniatok. Preto nakoniec všetko relatívne dobre dopadlo.

Pôrod začal tesne po polnoci a zo začiatku išlo všetko dobre. Prvé tri šteniatka išli na svet cca po 1,5 hodine a Lajla sa správala ako vzorná matka. Lenže potom nastala pauza dlhšia ako 3 hodiny a tak som usúdila, že je čas jej trochu pomôcť. keďže naša veterinárka bola na dovolenke (aj to je vždy zákon schválnosti), volala som náhradnému, či sa nemôže prísť pozrieť a posúdiť situáciu. Lenže - jemu sa nechcelo a tak som Lajlu musela naložiť do auta a odviezť k nemu. Po injekcii oxytocínu porodila doma jedno mŕtve šteňa, ktoré celý pôrod spomalilo a potom zasa všetko išlo tak, ako malo. Do poobedia na svet prišlo 7 živých a jedno mŕtve šteňa. Všetci sme si mysleli, že už je koniec, Lajla sa nažrala, ale asi po hodine začala mať zasa kontrakcie, ale už nevládala. A tak som znova volala veterinára a znova som ju musela naložiť a odviezť k nemu, aby ju prezrel.. A to bola najväčšia chyba, akú som mohla urobiť. Keď doma vyskočila z auta zapískala a ja som vedela, že je zle. Začalo ju napínať na vracenie, vodu, ktorú vypila okamžite vyhodila, to čo predtým zožrala ostávalo vnútri a ja som vedela, že má torziu. Ešte porodila posledného chlapca na dvore, ja som po telefóne vybavila kliniku a utekali sme do mesta 25 km od nás... Lanže, ďalšia vec, ktorú som sa naučila bola, že na "renomovanú" kliniku, nesmiete prísť s diagnózou. Museli sme absolvovať rentgén, potom ma začali presviedčať, že to na torziu nevyzerá a napichli ju na infúziu. Asi po hodine, keď už mala Lajla brucho ako obrovský bubon a keď som ja kričala na doktora,nech už niečo konečne spravia, ju zobrali na sál a zoperovali. A potom im nebolo hlúpe mi povedať, že to bolo na poslednú chvíľu a skoro sme to nestihli... 

Lajla domov odišla po vlastných, ukázala mi, akú úžasnú silu mala, ale pichli jej nejaké antibiotiká, pri ktorých nesmela kojiť. Doma som mala 8 živých hladošov, ktorých sme s manželom a kamarátkou kŕmili z fľaše, medzitým som musela týždeň chodiť na infúzie s Lajlou, ktoré tiekli aj 3 hodiny. Lajla našťastie robila všetko okrem kojenia, masírovala šteniatka ako bolo teba, zohrievala, odmietala sa od nich vzdialiť a bola im mamou do posledného dňa, čo boli doma. Jedna fenka a jeden psík uhynuli počas toho pvého týždňa na respiračnú pneumóniu - v podstate sa nadýchli mlieka z fľašky, stačila na to trochu väčšia dierka na cumli a dostali z toho zápaľ pľúc. Nedalo sa už nič robiť. Bol to dôsledok striedania ľudí pri kojení, na druhej strane som bola rada, že ich mal kto nakŕmiť, keď som s Lajlou sedela na infúziách. Všetci sme sa týmto pôrodom naučili, že nikdy neviete, čo vás môže prekvapiť, ale aj to, že príroda je mocná a to ako rýchlo sa Lajla po tomto zážitku dala do poriadku bol malý zázrak prírody. Rany sa jej zahojili neuveriteľne rýchlo a dokázala sa napriek všetkému vzorne starať o tých 6 zurvalcov.

 

Brave a jej torzia žalúdka

Torzia je asi  jeden z najväčších strašiakov každého majiteľa vlkodava alebo akéhokoľvek veľkého plemena. Bohužiaľ, nie vždy sa tomu dá vyhnúť, aj keď robíte všetko pre to, aby sa to nestalo... Presne tak to bolo aj v prípade Brave. Kŕmená je vo výške hrudníka, po žrádle nelietala, nespravila ani prudký pohyb naviac, po večeri proste zvyknú ľahnúť a spať, nebola udýchaná ani žiadnu inú chybu sme nespravili. Našťastie som to videla hneď, 5 minút po žrádle som vedela, že je zle. Všetci si mysleli, že si vymýšľam, ale ona začala byť nesvoja, nevedela si nájsť miesto, ľahala si a vstávala ako kôň keď má koliku. Ľahla si, za pár sekúnd vstala a posunula sa vedľa a toto urobila zopárkrát. Potom vyšla von a začalo ju napínať na zvracanie a to už som si bola istá, že je to torzia. Zavolala som veterinárke, tá na kliniku a už sme aj mastili... Dokonca ani na rentgéne to ešte nebolo jasne vidieť, a tak rozhodnutie či otvárať alebo nie nechal doktor na mne (o pol dvanástej v noci a v strese sa rozhoduje naozaj ťažko). A tak som rozhodla - otvárať. Našťastie. Žalúdok mala pretočený, ale pretože sme to zistili tak rýchlo, tak sa k tomu nepridala žiadna bežná komplikácia , ako nekrotický žalúdok alebo otočená slezina... Žalúdok jej otočili, vypláchli (čo trvalo 2 hodiny, lebo granule ešte neboli rozmočené a zapchávali im hadicu), prišili jej ho na rebro, aby sa to už nestalo a o pol tretej v noci sme boli doma...  To čo treba absolvovať potom je už nič, oproti strachu, že prídete o psa. Takže infúzky, pomalé pitie, potom kŕmenie a postupné prechádzanie na normálny systém už mi ani neprišlo náročné. Brave našťastie ukázala, koľko sily v nej je a veľmi rýchlo sa zotavila. Pri pomyslení, že sa to mohlo stať ráno, keď ich nakŕmim a idem do práce ma striasa ešte dnes. Nemyslím, že by si niekto všimol včas, že sa niečo deje...  Teraz má žalúdok prišitý, zasa je akčná a plná sily a ja len dúfam, že toto už sa nám znova nestane. Ale aj tak som chvíľu po tom chorobne sledovala všetkých, či je všetko v poriadku a či náhodou sa u niekoho zasa niečo nedeje.   Ale je to zážitok, ktorý nikomu neprajem. Nech len pekne takéto veci všetkých obchádzajú naďaleko.

  

 

Vlkodav a coursing

Toto je asi na dlho. Každý, kto si kúpi vlkodava, mal by v prvom rade zobrať na vedomie, že je to chrt (veď aj patrí do X. FCI skupiny, čo sú chrty) a pôvodne bol vyšľachtený na lov vlkov. V každom tom malom šteniatku niekde v hĺbke drieme duša lovca a je len na nás, či to v nich dokážeme povzbudiť, alebo to nadobro schováme niekam na spodok tej psej duše. Pre mňa sú všetky moje vlkodavy predovšetkým chrty a podľa toho ich vychovávam a všetky lovia. Je to ich prirodzenosť. Vychovať coursingového vlkodava nie je až také ťažké, ako sa zo začiatku zdá, chce to len trpezlivosť a čas - u šteňaťa hlavne na hranie, najlepšie s kúskami kože. Oni to proste milujú a je to pre nich skvelá zábava. S pohybom v teréne treba začať opatrne, ale netreba sa toho báť. Pokiaľ sú vychádzky pravidelné a záťaž dávkovaná postupne, výsledkom je správne osvalený a silný pes...  Ja napríklad do 9 až 10 mesiacov nevenčím mladých s dospelými. Šteňa nemá v sebe brzdu, kedy má dosť, ak behá s dospelým a ľahko sa stane, že precení svoje sily. Takže, buď chodím von s každým zvlášť alebo ak ich beriem naraz, tak  potom ak je mladý na voľno dospelák je na vodítku a naopak...  V 10 tich mesiacoch môžu postupne začť behať spolu. Ročný laďoch už bez problémov zvláda spoločné vychádzky a môže začať skúšať aj tréningovo behať. Ak návnadu pozná z hier z domu, je to jednoduchšie, ak nie, bude mu trochu dlhšie trvať, než pochopí, že je to vlastne sranda a môže bez strachu loviť... Začíname s rovinkou a zásadne sólo, aby sa nenaučili bežať za psom, ale za návnadou. Postupne sa dá pridať jedna kladka a potom  ostatné až po normálnu dráhu. Keď sme si istí, že ich v prvom rade zaujíma návnada a nie všetko okolo, môžme skúsiť spoločný beh. Brave si musela licenciu vybehať s barzojom, lebo v tom čase tu nebehal žiadny iný vlkodav... :-) . Každý je iný a v podstate mi ukázali čo potrebujú... Brave behala, ale zo začiatku nekilovala (nekusla do návnady v ciely), čo teraz robí už v skoku, proste objavila tú zábavu. Easy zasa nemôže behať s Brave, pretože jej prenechá pri dobehu návnadu ako staršej fene zo svorky...  Pre mňa je najúžasnejší pohľad na loviaceho vlkdava v plnom behu. Vtedy sa ukáže celá tá jeho chrtia podstata. 

 

 

 

TOPlist
aktualizované: 20.08.2017 20:15:23